Príhovor k národu 96 ročného účastníka SNP Vladimíra STRMEŇA - MOR HO !

Na začiatku SNP nemal ani 16 rokov. Trúbku, na ktorej sa učil hrať na strednej škole, vymenil za pušku. Chvíle prežité v zákopoch po boku mŕtvych spolubojovníkov a kričiacich ranených, boli podľa Vladimíra Strmeňa tými najhoršími, aké zažil.

Na SNP nikdy nezabudne
Kým väčšina vojakov z II. svetovej vojny o minulosti radšej nehovorila, dnes už 96 ročný Bystričan svoj príbeh rozpráva mladším generáciám. Nechce, aby sa na udalosti späté s našimi dejinami, ktorými bolo najmä Slovenské národné povstanie, zabudlo.

„Aj keď sme v SNP boli v prvej línii, každý partizán či vojak nosil v sebe nádej, že prežije. Veľakrát sme zažili situácie, keď ráno nikto z nás netušil, či sa dožije večera. Pud sebazáchovy má každý človek. Motto, podľa ktorého som sa riadil bolo vydržať, nepokoriť sa, ísť dopredu, nikdy sa nedívať dozadu. Lebo to, čo bolo, to už sa opakovať nemôže. Taká bola moja celoživotná idea,“

povedal Vladimír Strmeň v jednom z rozhovorov o SNP.

Ku gratulantom sa pripája aj redakcia Bystricovín a pánu Strmeňovi želáme k jeho uctyhodným narodeninám ešte veľa pevného zdravia a životného optimizmu, ktorý tento vzácny človek okolo seba šíri. Vladimír Strmeň na tie roky spomína:

„Po uplynutí štrnásteho roku podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory za eléva k posádkovej hudbe Banská Bystrica. Narukoval som 12. septembra 1942, v deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice. Porucha na jednom z bombardérov zhodila niekoľko bômb za Urpín. Všetci účastníci Radvanského jarmoku si mysleli, že bombardujú mesto. Kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy… To bol krik, panika!“ Vypuknutie Slovenského národného povstania a ťažké zranenie
O rok neskôr bola posádková hudba prevelená k tretiemu pešiemu pluku do Zvolena:

„Vznik SNP bol oznámený poplachom, všetci sme museli opustiť priestory kasární, kde nám bolo pred kasárňami oznámené, že vzniklo Povstanie.“

Mladého Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate na Richtárovú našiel v rodičovskom dome partizánsky štáb, následne ho veliteľ štábu zverboval slovami:

„Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!“ Tak sa pridal sa k partizánom, kde začal ako spojka. Po niekoľkých dňoch ho spoznal jeho veliteľ zo Zvolena, nadporučík Sitár, ktorý ho pozval do svojej jednotky. Vladimír absolvoval výcvik na strelca ľahkého guľometu, mínerský výcvik a bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci.

Boje boli veľmi tvrdé a nemilosrdné. Obe strany si nič nechceli a nemohli darovať. Každý deň v horách znamenal veľké riziko s nejasným koncom:

„Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána.“

Po jednom z nemeckých útokov bol ťažko ranený aj Vladimír. Iba vďaka odvahe spolubojovníkov a zhode šťastných náhod bol s črepinami v tele prevezený do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam mu ich úspešne vybral primár Daniel Petelen, hoci mnohí povstalci také šťastie nemali.

https://www.bystricoviny.sk/bystricoviny-tv/jeden-z-poslednych-zijucich-ucastnikov-snp-vladimir-strmen-sa-dozil-vzacneho-zivotneho-jubilea-95-rokov/

MOR HO !!!

https://www.podtatransky-kurier.sk/mor-ho