Televízne hlásateľky ČST - Elena Galanová

Dátum narodenia: 20.3.1941 Bratislava

Dátum úmrtia: 5.3.2003, Bratislava

Životopis

Od troch rokov vyrastala iba s matkou. Jej otca, doktora Františka Galana, ktorý bol za Slovenského štátu generálnym riaditeľom obilnej spoločnosti a po vypuknutí SNP poslal časť zásob do skladov na strednom Slovensku, totiž Nemci poslali s posledným transportom do koncentračného tábora v Mauthausene, kde v roku 1945 zahynul.

Počas základnej školy mala Elena veľa záľub, od umeleckých až po športové: venovala sa tancu, baletu, spevu i krasokorčuľovaniu. V siedmej triede vyhrala matematickú olympiádu. V roku 1957 sa jej mama druhýkrát vydala a na istý čas odišla so svojím manželom, diplomatom, do Afganistanu. O Elenu sa zatiaľ starala babička. Na strednej škole náhodou dostala malú úlohu v televíznom hudobnom programe. Tam si ju všimli a pozvali na konkurz televíznych hlásateliek.

Úspešne ho zvládla, a tak mohla na Mikuláša v roku 1957 podpísať svoju prvú zmluvu s televíziou. Ešte nemala ani 17 rokov. Neskôr si s úsmevom zaspomínala, že keď sa raz v tom čase objavila na obrazovke neskoro večer, jeden z divákov zatelefonoval do televízie, aby „tú malú poslali spať.“

Keďže ona sama i jej tri kolegyne Blažena Kočtúchová, Jarmila Košťová a Dana Hermanová boli priekopníkmi, u nás doteraz neznámej profesie a nemal im kto poradiť, Elena sa inšpirovala sledovaním hlásateliek maďarskej a rakúskej televízie.

Štúdium na VŠMU

Po maturite sa na želanie matky, pred ktorou tajila, že externe pracuje ako hlásateľka (vtedy sa to ešte – pri minimálnom počte televíznych koncesionárov dalo utajiť) prihlásila na architektúru. Po roku však toto štúdium na radu vedúceho televíznych hlásateliek zanechala a začala navštevovať VŠMU v Bratislave.

V jej ročníku boli vtedy aj neskoršie herecké hviezdy, Božidara Turzonovová a Emília Vášáryová. Po absolvovaní školy však Elena do zvolenského divadla, kde už ju očakávali, nenastúpila. Viac ju lákala obrazovka. A tak sa v roku 1963 vrátila do televízie, čo jej napokon odporúčal aj jej profesor na VŠMU Andrej Bagar. Ale raz si herectvo predsa len “oprášila”, keď si v roku 1975 zahrala epizódku v seriáli Vivat, Beňovský!
Uvádzala prvé farebné vysielanie

Okrem zahlasovania televíznym programov, sa Elena s nadšením venovala moderovaniu hudobných programov, pričom sama rada hrala na klavíri. Uvádzala prenosy z vážnej i populárnej hudby, ako boli Bratislavské hudobné slávností, Pražská jar či bratislavská Lýra.

S kolegom Milanom Friedlom sa objavovala v programe federálnej televízie Hudba z respiria, redakčne pripravovala relácie Musica Viva a Hudobné´nokturno. Slovenskú televíziu považovala za svoju druhú rodinu. Dbala na oblečenie aj mimo pracoviska. Rada nosila farebné kostýmy, čo najmä v období začiatkov farebného vysielania zvlášť vyniklo. Mimochodom, práve Elena Galanová s Karolom Polákom uvádzali historický prvé farebné vysielanie Československej televízie – priamy prenos z majstrovstiev sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970. Bola jednou z najpopulárnejších tvári nielen Slovenskej, ale aj Československej televízie. Ako prvá hlásateľka získala cenu Zlatý krokodíl, najvyššie profesijné ocenenie Československej televízie za výkony na obrazovke.

Svojej televíznej láske, obrazovke, zostala Galanová verná až do roku 2001. Jej posledným veľkým projektom bolo v roku 2000 charitatívne podujatie Benefícium, ktoré po viac organizovala a moderovala pre Slovenskú humanitnú spoločnosť.